Po portugalskej revolúcii v roku 1910 a zvrhnutí monarchie bol zavedený republikánsky systém. Život bežných ľudí sa však nezlepšil. Nová vláda bola veľmi nestabilná. Korupcia, úplatkárstvo a sprenevera boli veľmi rozšírené. Republiku ukončil vojenský prevrat v roku 1926, ktorý najprv nastolil vojenskú diktatúru a potom autoritatívny režim Antonia de Oliveiru Salazara na takmer pol storočia. Politika Salazara a jeho asistenta Marcela Caetana zmenila Portugalsko na jeden z najzaostalejších agrárnych štátov v Európe. Z tohto dôvodu v krajine už dlhšie tlela nespokojnosť so súčasným režimom. Začiatkom roku 1974 sa nastolil nový politický kurz. Prevrat, ktorý zorganizovala skupina dôstojníkov nespokojných s režimom Marcela Caetana (prevzal moc po smrti Antonia de Oliveiru Salazara), sa začal v noci z 25. na 26. apríla a bol nazvaný "Revolúcia karafiátov" (port. Revolução dos Cravos alebo 25 de Abril). Organizátori mali pod svojím velením školu vojenských správcov, ženijný pluk, ľahký delostrelecký pluk, prápor "casadoris", streleckú skupinu, 10. skupinu polície verejného poriadku, peší pluk, výcvikové stredisko delostrelectva, jazdecký pluk (v skutočnosti tankový pluk) a tri vojenské školy rôznych profilov na predmestí Lisabonu. O tretej hodine ráno bolo obsadené posádkové veliteľstvo, televízia, rozhlasové stanice, letisko a vojská boli privedené do oblasti lisabonského Obchodného námestia (Praça do Comércio), kde sídlili ministerstvá. O 11:45 bolo oznámené, že povstalecké sily ovládli celé Portugalsko, ale premiér Marcelo Caetano odstúpil až večer. Napriek tomu, že organizátori prevratu v rozhlase vyzývali občanov, aby zostali doma, mnohí ľudia vyšli do ulíc. Sezóna klinčekov pokračovala a revolúcia podľa legendy dostala svoj názov podľa činu istej obyvateľky Lisabonu - vložila klinčeky do hlavní pušiek vojakov. Jej príklad nasledovali aj ďalší, ktorí rozdávali červené karafiáty armáde. K moci sa dostala Rada národnej spásy (Junta de Salvação Nacional), ktorej súčasťou boli aj zástupcovia armády. Hlavnými heslami novej vojenskej vlády boli tri D: "Democratizar, Descolonizar, Desenvolver" (demokratizovať, dekolonizovať, rozvíjať). Medzi naliehavé opatrenia patrilo zrušenie cenzúry a politickej polície. Nasledujúci deň, 26. apríla, boli prepustení politickí väzni z väzníc Peniche a Caxias. Do krajiny sa z exilu vrátili politickí ideológovia revolúcie a o týždeň neskôr mohla krajina po prvýkrát po mnohých rokoch slobodne oslavovať 1. máj (len v uliciach hlavného mesta sa na oslavách zúčastnilo približne 1 milión ľudí). Prechodné obdobie trvalo v krajine približne dva roky. Marcelo Caetano bol nútený emigrovať, najprv na ostrov Madeira a potom do Brazílie, kde v roku 1980 zomrel. Mnohé podniky boli znárodnené. O rok neskôr, 25. apríla 1975, sa konali prvé slobodné voľby do národného parlamentu, v ktorých získala väčšinu Socialistická strana. Novozvolený parlament vypracoval návrh novej ústavy, ktorá bola prijatá v roku 1976. Všetky portugalské kolónie získali nezávislosť. Dnes je 25. apríl jedným z hlavných sviatkov v Portugalsku, ktorý zvyčajne sprevádzajú oslavy a veselie.