Giuseppe Verdi	Rukopis opery Nabucco

Giuseppe Fortunino Francesco Verdi, významný taliansky romantický operný skladateľ, sa narodil 10. októbra 1813 v dedinke Le Roncole neďaleko Parmy hostinskému Carlovi Giuseppemu Verdimu a Luigi Uttiniovej. Prvé hudobné zručnosti získal Verdi od miestneho kostolníka Pietra Baistrochiho, ktorý si všimol malého Giuseppeho a povzbudil ho, aby hral na organe pri omši a naučil ho čítať a písať. Vo veku 10 rokov už Giuseppe sám hral na organe počas slávnostných bohoslužieb. Verdiho otec si všímal synovu vášeň pre hudbu a hľadal rady u svojho obchodného partnera Antonia Barezziho. Barezzi, bohatý obchodník a milovník hudby zo susedného mesta Busseto, kam bol Verdi poslaný, si chlapca vzal do opatery. Na novom mieste Verdi študoval v jezuitskej škole a prvé hudobné vzdelanie získal aj od organistu Fernanda Provesiho, vedúceho mestskej filharmónie. Cez víkendy a sviatky chodieval Giuseppe bosý, "aby si šetril topánky", ako neskôr spomínal, do rodnej dediny, kde hrával na organe počas omše. Od svojich 17 rokov žil Verdi v Bussete v dome Antonia Barezziho, ktorý mu pomáhal s peniazmi a ktorého dcéra, Giuseppeho rovesníčka Margherita, sa neskôr stala jeho prvou manželkou. V roku 1832 sa Giuseppe neúspešne pokúsil o vstup na milánske konzervatórium (ktoré dnes nesie Verdiho meno), ale pre slabú úroveň hry na klavíri nebol prijatý. Na konzervatóriu platili aj vekové obmedzenia. Po tom, čo Verdi zostal v Miláne, začal navštevovať operné predstavenia a koncerty. V Miláne začal chodiť na súkromné hodiny kontrapunktu k najlepšiemu učiteľovi v meste, Vincenzovi Lavignemu, dirigentovi slávnej La Scaly. Pobyt v Miláne posilnil Giuseppeho túžbu stať sa divadelným skladateľom. Po návrate domov Barezzi ponúka Giuseppemu miesto učiteľa hudby pre svoju dcéru Margheritu. Mladí ľudia sa do seba čoskoro vášnivo zamilovali a v roku 1836 sa Giuseppe oženil s dcérou svojho mecenáša. Rodinné šťastie však trvalo krátko. Obe ich deti zomierajú v detskom veku. O niekoľko mesiacov neskôr, v júni 1840, 26-ročná Margherita zomrela na zápal mozgových blán. Verdi, ktorý v tom čase pracoval na svojej novej opere, bol ich predčasnou smrťou šokovaný. A hoci jeho prvá opera Oberto, Conte di San Bonifacio bola v novembri 1839 s veľkým úspechom uvedená v La Scale, osobná tragédia a neúspech jeho nového diela Un giorno di regno (Jeden deň kráľom, 1840) Verdiho zničili a dokonca uvažoval, že s operou skončí. Milánsky divadelný impresário Bartolomeo Merelli však veril skladateľovmu nadaniu, a a presvedčil ho aby pokračoval v práci, poskytol mu libreto k opere Nabucco, založenej na biblickom príbehu o kráľovi Nabuchodonozorovi. Po prečítaní scenára sa Verdiho fantázia rozprúdila. Úspešné uvedenie Nabucca v roku 1842 obnovilo skladateľovu povesť. Odvtedy má stabilné miesto v repertoári najväčších svetových operných domov. Po Nabuccovi nasledovalo niekoľko opier vrátane I Lombardi alla prima crociata (Lombarďania na prvej krížovej výprave, 1843) a Ernani (1844), ktoré triumfovali v Taliansku. V rokoch 1847 - 1849 žil Verdi v Paríži, kde sa zoznámil so svojou budúcou druhou manželkou, speváčkou Giuseppinou Strepponi. Svadba sa však uskutočnila až po 11 rokoch spolužitia, a to napriek tomu, že sa na ňu v spoločnosti často pozeralo s nevôľou. Začiatkom 50. rokov 19. storočia sa Verdi stal významnou medzinárodnou osobnosťou a tvoril aj pre divadlá mimo Talianska - Les Vepres siciliennes (Sicílske nešpory, 1855), La Forza del destino (Sila osudu, 1862) pre Petrohrad a Don Carlos (1867) pre Paríž. V nasledujúcom desaťročí Verdi precestoval všetky veľké talianske operné scény a za 15 rokov skomponoval 18 opier, ktorých vrcholom boli Rigoletto (1851), Il Trovatore (Trubadúr, 1853) a La Traviata (1853). Každá z nich odráža osobitý aspekt skladateľovho nadania. Uznanie týchto opier otvorilo Verdimu nové možnosti. Začal dostávať nové objednávky a v 50. a 60. rokoch 19. storočia sa Verdi aktívne zapojil do politického života. Jeho opery začali v Talianoch prebúdzať vlastenecké cítenie. V roku 1859 sa Verdi stal členom nového parlamentu Parmy a Modeny a v roku 1861 prvého talianskeho parlamentu. V parlamente ho však bolo vidieť len zriedka, keďže skladateľ sa venoval svojmu umeniu. Po premiére opery Un ballo in maschera (Maškarný bál, 1859) sa Verdiho meno stalo symbolom nového Talianska. Na stenách bolo možné čítať nápisy "VIVA VERDI! " - skrátené politické heslo "Viva Vittorio Emanuele Re d'Italia" (Nech žije Viktor Emanuele, kráľ Talianska).

Preklad textu na obale:
Uplynulo 200 rokov od narodenia Giuseppe Verdiho, najhranejšieho skladateľa opier na svete, ktoré si obľúbilo široké medzinárodné publikum. Synovi hostinského a priadky sa vďaka veľkému talentu a rokom mimoriadne usilovného štúdia a práce podarilo stať sa protagonistom nezabudnuteľnej éry. Bol skladateľom s výnimočným dramaturgickým citom, ktorý vždy hľadal nové témy, z ktorých by čerpal vlastné opery. Tak sa zrodil Nabucco, opera, ktorá ho preslávila a ktorú spievajú aj na uliciach. Rovnako vznikla "romantická trilógia" (alebo tri "romantické" opery) Rigoletto, Il Trovatore a La Traviata, ktoré mu priniesli nespornú slávu.

Vzor znázorňuje bustu Giuseppeho VERDIHO v trojštvrtinovom profile otočenú doľava; na ľavej strane zväčšené písmená monogramu Talianskej republiky „RI“/1813; na pravej strane písmeno R (monogram mincovne v Ríme)/2013; na spodnej časti mince sa nachádzajú písmená MCC (monogram mena autorky Marie Carmely COLANERIOVEJ)/G. VERDI.
Vo vonkajšom prstenci mince je vyobrazených dvanásť hviezd vlajky Európskej únie ktoré symbolizujú dokonalosť, celistvosť a ideál jednoty a pripomína aj počet mesiacov a ciferník.

Nápis na hrane: 2 ★, opakujúci sa šesťkrát, striedavo vertikálne a horizontálne orientovaný.

Kvalita: BU

Náklad: ? ks

Dátum vydania: 20.5.2013